Žil spievajúci drozd... tak začínajú skoro všetky gruzínske rozprávky. V prípade Ioselianiho filme má táto veta ráz skôr poetického konštatovanie. Gija, sympatický mladý muž okolo tridsiatky, hrá na bicie nástroje v tbiliskom symfonickom orchestri. Počas dňa však chce toho čo najviac stihnúť, preto sa večne niekam ponáhľa. Je všade a zároveň nikde, na nič a na nikoho nemá dosť času, najmenej sám na seba. Žil spievajúci drozd je nepatetickou úvahou nad hodnotami ľudského života, ktorá dodnes prekvapuje nielen hĺbkou svojej výpovede, ale aj svojím spracovaním. Jedna situácia prechádza skoro nepostrehnuteľne do druhej a čiernobiela kamera ich zachytáva takmer dokumentaristickým spôsobom.