Zrkadlo (1975)

upraviť

hlasov: 1

Zrkadlo (1975)

75%

Žáner: Dráma, Životopisný

Krajina pôvodu: Sovietsky zväz (1975)

Do značnej miery autobiografický film je utkaný zo snov, náznakov, asociácií a metafor, zo zvláštnej prchavej matérie. Introspekcia na pomedzí duševného obnaženia, z ktorej cítiť racionálny chlad sebaspytovania. V kompozícii podľa hudobného princípu sa neustále prelína život so symbolikou, čo autorovi umožňuje prechádzať z malého časopriestoru choroby do veľkého časopriestoru svojich rodičov a blízkych, histórie rodnej krajiny a sveta. Opakujúce sa zábery zrkadiel – metafor vnútorného zraku – umocňujú ideu potrebného vhliadania do seba z odstupu. Majú však viacero „funkcií“, magických i kultúrnych, ako o tom vypovedá ikonografická schéma stredovekého a renesančného umenia, prítomného vo filme ukážkami Leonardových kresieb. 40-ročný Alexej si v dialógu s matkou ujasňuje, čím ho poznačilo detstvo (zjavujúce sa mu v snoch), dopåňa biele miesta svojej pamäti. V nemocnici má čas na bilancovanie života, v ktorom sa rovnako ako jeho rodičia rozviedol a pripravil tak synovi situáciu, ktorú sám prežil. Poeticko-filozofický komentár tvoria verše režisérovho otca Arsenija Tarkovského, vyjadrujúce vieru v život (jeho odchod z rodiny je pre autora záhadou, ktorú sa snaží pochopiť). Mladú matku aj bývalú manželku protagonistu hrá tá istá herečka, matku v scénach zo súčasnosti predstavuje skutočná Tarkovského matka. Jediným šťastím matky boli deti, zrodené do desaťročia strachu z represií a vojny, do situácie hrdo prekonávanej núdze. Nezabudnuteľná je snovo nádherná farebná kamera Rerberga v záberoch rodného domu, lúky čerenej závanom vetra, v kompozícii interiérov (džbán s mliekom, karafa s vodou, miznúci opar na lesklej doske stola po šálke s horúcim čajom, sklo zrkadiel a okien, otvárajúce a zatvárajúce sa dvere, záclony vo vetre, obhorená izba, po stenách ktorej steká voda). Idylické krajiny detstva kontrastujú s dokumentárne videnou realitou života dospelých (scéna v tlačiarni, španielska občianska vojna, dobytie Berlína, atómový výbuch, čínski maoisti...). Pohľad Aľjošu je poznačený životnými neúspechmi, zlým svedomím, skepsou, z otcovho pohľadu vyžaruje múdry optimizmus. Symbolický je už prológ filmu: Aľjošov syn sa díva na televíziu, kde logopédka lieči hypnózou zajakavého študenta snímaním nehybnosti a strachu z vlastného hlasu, aby mohol hovoriť nahlas a zreteľne celý život. Osud jednej ruskej rodiny, v ktorej sa prejavuje kolobeh času, v ktorej syn, opustený otcom, sa môže stať otcom, ktorý opustí syna, kde postava matky – svätej v synovskej láske, v pamäti detstva – sa môže zrazu odraziť ako mučivá šaľba ženy, matky tvojho syna, tebou zradenej a opustenej. Najosobnejší film geniálneho tvorcu je autorovým súdom svedomia, cestou k očisteniu utrpením, k návratu (v záverečnom obraze zostarnutá, nesmrteľná matka vedie veterným svetlým dňom svoje deti, ktoré pre ňu navždy zostali deťmi).

Réžia: Andrej Tarkovskij

Scénar: Andrej Tarkovskij

Kamera: Georgij Rerberg

Hudba: Eduard Nikolajevič Artěmjev

Hrajú: Margarita Těrechova, Oleg Jankovskij, Filipp Jankovskij, Ignat Danilcev, Nikolaj Griňko, Alla Demidova, Anatolij Solonicyn, Innokentij Smoktunovskij