Posledné tango v Paríži má status najkontroverznejšieho filmu večného „provokatéra“ Bernarda Bertolucciho, podporovaný predovšetkým radom právnych sankcií, uvalených na režiséra. Bertolucci aj tentoraz buržoázne vedomie nahlodáva problematickou sexualitou hrdinov, no miesto „dejín“ reprezentovaných veľkými politickými krízami z Posledného tanga vyčnieva komorný existencializmus, a jeho provokatívnosť spočíva nie v diagnóze, ale v obscenite, s akou sú erotické scény nakrúcané. Muž a žena, zatrpknutý Brando a mladučká Schneiderová, náhodní známi ktorí sa bez udania vlastných mien stretávajú v spoločne prenajatom byte, figúrky na scéne vášne, ktorá nemá chuť prejsť do skutočnej intimity a zvrháva sa na hru vzájomného ponižovania: Čo bolo zvodné, sa okamžite ukazuje ako násilné. Film, uvedený dvoma obrazmi „najbližších známych“ Francisa Bacona (ženský a mužský portrét pri úvodných titulkoch), sa aj sám kuklí v záhyboch ťaživých tiel, schúlených vo vlastnej samote. Typicky bertolucciovské urbánne scenérie a invenčná kamera Vittoria Storara evokujú modernú tému odcudzenia, erotika sa naopak stáva platformou pre odvíjanie mytologických (orfických) štruktúr, ktoré filmu dávajú rituálny charakter s očakávaným tragickým vyústením. „Moderná“ antická dráma je doplnená postavou režiséra (obľúbený Truffautov herec Jean-Pierre Léaud), ktorý o žene-dievčati (Maria Schneider) nakrúca film, aby si ju vzápätí mohol vziať. Násilné vytváranie skutočnosti, opakované pády do mocenských sietí (mužského) slova a takmer popularizačná priehľadnosť psychoanalytických motívov vytvárajú filozofický pôdorys diela, ktoré dodnes púta kritikou ideológie ako podvedomého zákonu, od ktorého sa nedá utiecť ani po jeho zavrhnutí...
Réžia: Bernardo Bertolucci
Scénar: Bernardo Bertolucci, Franco Arcalli
Kamera: Vittorio Storaro
Hudba: Gato Barbieri
Hrajú: Marlon Brando (Paul), Maria Schneider (Jeanne), Jean-Pierre Léaud (Tom), Massimo Girotti (Marcel), Maria Michi (Rosina matka), Veronica Lazare (Rosa), Catherine Allegret (Catherine)