Konečná stanica si žije svojím kolobehom, pravidelným príchodom vlakov s pravidelným meškaním, koloritom, svojráznymi postavami a postavičkami. Staničná komédia Stanislava Štepku je o príchodoch a odchodoch vlakov, ale predovšetkým ľudí. Hlavne o nich autorovi ide. Pretože Štepka vidí v každom – či je to bezdomovec, námorník, díler, farár alebo policajtka – v prvom rade človeka. S plusmi i mínusmi, cnosťami i slabosťami. Ľudí nikdy nekastuje na malých či veľkých, len hovorí vtipne a duchaplne o ich duchu či duši. Hoci Konečná stanica uzrela svetlo divadelného sveta pred viac ako dvadsiatimi rokmi (premiéra v réžii Juraja Nvotu sa konala 31. mája 1997), na aktuálnosti nič nestratila, skôr naopak. Nahrali jej aj posledné udalosti v slovenskej spoločnosti.
Staničný „obsmŕdač“ prezývaný Doktor, pozerajúc sa pri holení do zrkadla, si položí otázku: „Nehanbíš sa chodiť po svete s takýmto ksichtom?“ A vzápätí si odpovedá: „Zapnem si večer Televízne noviny a – nehanbím sa!“ Áno, na televíznej obrazovke sa zavše vytŕčajú gauneri v oblekoch, profesionálni manipulátori a klamári či zlodeji takého kalibru, akých by sme medzi staničnou „spodinou“ nenašli ani náhodou. Hodnoverne a výstižne vyznievajú aj slová policajnej vyšetrovateľky z Konečnej stanice, ktorá vraví, že „o niečom nevieme, o niečom nechceme vedieť a o niečom nesmieme vedieť.“ Aktuálne zaznie aj dôvetok o nedobrej povesti niektorých Talianov u nás… Štepka dokáže aj cez provinčnú, s prepáčením, zaprdenú železničnú stanicu a ich malých ľudkov vyslať silné signály o stave spoločnosti. Vtipne a s nadhľadom.
Film Konečná stanica nemá dostupný archív.
Pozrite všetky filmy s dostupným archívom: