Vojnová dráma.
Tarkovského úspešný debut (jeho obhajcom v medzinárodnej polemike bol napr. J. P. Sartre) rozpráva pomocou pozoruhodnej subjektívnej kamery, asociatívnej montáže a sústredenia sa na výtvarnú stránku príbeh 11-ročného „dieťaťa vojny“, ktorého údelom sa stala neprístupná samota v utrpení a horkosti, úplné privlastnenie svetom nenávisti, pomsty, rizika a smrti, odcudzenie sa všetkému a všetkým bez náznaku túžby žiť a prežiť. Ivan prestal byť dieťaťom vo chvíli, keď mu fašisti pred očami zavraždili matku. V čiernobielom obraze, majstrovsky zvládnutom kameramanom Jusovom, rezonuje Tarkovského poetická štylizácia prírody (makrodetaily krajiny, výrečné siluety stromov – frontové zuhoľnatelé pahýle, nežné brezy v zázemí, skryté významy plynutia vody v rieke, hladiny močiara, odraz chvejúcej sa hviezdy v hlbine studne, pomaly sa kotúľajúce jablká vypadnuté z auta a obhrýzané koňmi...). Snové vodné trblietanie pri behu Ivana s dievčatkom plytkou vodou sa rýmuje s úsmevmi a vejúcou radostnou dynamikou plnou pôvabu a voľnosti zaslneného priestoru, zatiaľ čo kontrastný svet vojny má stroho odmeranú dynamiku akoby spútaných, ostražitých, sebakontrolujúcich krokov a giest. Znamenitá je epizóda so šialeným starcom uprostred vypálenej dediny, ktorý vedľa zmätene krúžiacej priviazanej sliepky zamyká vrátka bez plotu – surrealistická vízia, ktorá je realitou, podobne ako pochmúrna krajina, ktorou pláva loďka so strnulými sediacimi obesencami. Tragický pátos neodčiniteľnosti viny všetkých za všetkých je autorom spoluprežitý s mravným stoicizmom. Históriu ľudstva podľa neho formujú výboje ľudského ducha, umenia, obetavá snaha ľudí o zachovanie človečenstva v človeku. V nasledujúcich dielach Tarkovskij reagoval na hrozbu možnej apokalypsy stále osobnejšie a naliehavejšie. Predstaviteľ Ivana hrá v jeho druhom filme mladého zvonára – fanatika tvorby.