Všetko sa zbytočne skomplikuje, keď Feriha začne vyvádzať a nechtiac Emira zraní ostrým nožom na chlieb!
Emir (Çağatay Ulusoy) je rozhodnutý prinútiť Ferihu (Hazal Kaya) zostať s ním v jednom byte, v jednej miestnosti, aby sa už konečne o všetkom porozprávali ako dospelí ľudia, ako manželia. No ona vyvádza a trucuje ako malá, a tak namiesto civilizovaného rozhovoru na seba najprv kričia a potom vedľa seba celé hodiny len bezradne... Mlčia. Až keď ktosi zazvoní a Feriha sa neúspešne pokúsi ujsť, jedovito hromžiac, že je Emir rovnaký ako Halil (Ufuk Tan Altunkaya), konečne sa začnú rozprávať. Teda... Skôr hádať. A ešte ako! Ale aj to je lepšie ako nič. Nanešťastie však nech sa Emir snaží akokoľvek, s Ferihou dnes nie je rozumná reč... Kričí a preklína, hádže vecami, strháva tapety a dokonca podpáli aj závesy, no predovšetkým uráža a zraňuje - len aby sa jej manžel cítil rovnako mizerne ako ona! No napokon si predsa len mnohé boľavé veci povedia a jeden druhému odhalia svoje zraniteľné miesta, no o vysvetlení, odpustení či zabudnutí, žiaľ, nemôže byť ani reči, na to si jednoducho príliš ublížili.
Ľady sa aspoň trocha pohnú vo chvíli, keď Feriha Emirovi povie, že Leventovi (Barış Kılıç) vďačí za život, pretože nebyť jeho... Naveky by ju pohltilo more, do ktorého sa vrhla v návale sebaľútosti a zúfalstva po tom, čo vyšli najavo všetky jej klamstvá a Emir ju opustil. No vzápätí sa všetko opäť zbytočne skomplikuje, keď Feriha začne opäť vyvádzať a pri ostentatívnom pokuse vypáčiť zámok ostrým nožom na chlieb Emira, ktorý jej v tom chce samozrejme zabrániť, nechtiac zraní! No hoci veľmi krváca a má čo robiť, aby ostal pri vedomí, vytrvalo odmieta Ferihe prezradiť, kam schoval kľúče, pretože ju nechce stratiť – a tak mu nepekne vyzerajúcu ranu napokon musí zašiť ona, pretože on je rozhodnutý radšej vykrvácať, ako ju nechať odísť! Takže majú dosť času konečne sa naozaj porozprávať – no nielen o tom, o čom už spolu hovorili najmenej tisíckrát, ale i o všetkom, o čom až dodnes spolu vôbec nehovorili. O Emirovom smutnom detstve, počiatkoch konfliktov s jeho otcom Ünalom (Murat Onuk), ktorého ženy vždy zaujímali viac ako on – a aj im viac veril. O jedinej z množstva žien, na ktorej mu okrem Ferihy záležalo viac a s ktorou ho spájalo niečo ako vzťah – impulzívnej Ece (Yağmur Tanrısevsin), ktorá si dokonca dala vytetovať na krk jeho meno! O Ferihinom prvom tvrdom strete s realitou, keď počas hry s protivnou malou Cansu pochopila, že dcéra domovníka nikdy nemôže byť princeznou...
Rozprávajú sa skoro celú noc, až napokon od únavy zaspia. Keď sa prebudia, Feriha sa opäť pokúsi ujsť. Opäť neúspešne, a tak spraví ďalšiu kolosálnu hlúposť – poje množstvo rôznych liekov, aby sa otrávila a Emir ju musel odviezť do nemocnice! No on sa nenechá ani vydierať, ani zastrašovať. Skrátka ju prinúti všetko včas vyvrátiť a hotovo! No vzápätí sa znova ocitnú v patovej situácii, pretože Feriha sa detinsky zamkne v kúpeľni. Takže rozhovor, ktorému sa tak chcela naivne vyhnúť, pokračuje cez dvere. Teda... Len kým ich Emir nevyvalí. A tak, či už sa to Ferihe páči alebo nie, môžu pokračovať v hre na pravdu. A tak sa Emir konečne dozvie o ultrazvukových snímkach „jeho dieťaťa“, ktoré v čase jeho neprítomnosti Ferihe priniesla jeho tehotná ex, ale i o tom, ako ťažko jeho manželka nesie, že jeho mama Aysun (Ahu Sungur), ktorá ju mala rada a ďakovala jej za to, že z nej a Emira opäť spravila mamu a syna, ju teraz nenávidí a snaží sa ju neustále zraňovať. No a on jej zase povie o dni, keď sa ako malý drobec spolu s mamou vrátil domov skôr a prichytili otca in flagranti s milenkou! A aj o ďalšom, ešte smutnejšom, keď sa ho mama, pod tlakom jej druhého manžela, ktorý Emira nikdy nemal rád a nemohol ho vystáť, vzdala a ona sa voľky-nevoľky musel vrátiť k otcovi, ktorého vtedajší život sa od toho dnešného zase až tak veľmi nelíšil – žiadna zodpovednosť či starostlivosť, len samé večierky a tony žien...
Postupne sa opäť zbližujú a jeden druhému otvárajú, a tak sa zase Feriha Emirovi zverí s dňom, keď ju po prvý raz nekonečne ponížila Sanem (Deniz Uğur) – keď krátko nato, ako ju s pretvárkou vyprevadila na chodbu po tom, ako Cansu (Sedef Şahin) zistila, že na rozdiel od Ferihy ju na vysokú školu neprijali, sa nenávistne a urážlivo pustila do svojej nevlastnej dcéry, ktorej až príliš hlasno - zrejme aby ju Feriha za dverami dobre počula – vykričala, že nemá ani na to, čo domovníčka! A Emir jej na oplátku prezradí, akými nezmyslami ho od detstva kŕmil jeho otec - chorou rozprávkou o neodmietnuteľnom Sarrafoğluovi. Rozprávkou, ktorá sa razom skončila, keď spoznal ju! Feriha naveľa-naveľa prizná, že ho napriek všetkému stále ľúbi, čo však medzi nimi nič nerieši a nemení - a tak ju zúfalý a sklamaný Emir so slovami, že prehru si treba priznať, napokon rezignovane... Pustí.