Ak by existovali šťastné konce, zaviezol by vlak Eyşan a Ezela niekam, kde by spolu začali nový život. Lenže, žiaľ, neexistujú...
Šťastné konce, žiaľ, existujú len v príbehoch. A tak sa ani Ezel (
Kenan İmirzalıoğlu) toho svojho, rovnako ako spravodlivosti, napokon nedočkal... Od toho strašného dňa, keď vďaka pomstychtivému Cengizovi (
Yiğit Özşener) stratil úplne všetko, na čom mu záležalo, už uplynula celá večnosť, z malého Cana (
Utku Barış Serma) je dnes už dospelý mladý muž... Muž, ktorý konečne pozná pravdu, nie ako v ten deň, keď mu muž, ktorého volal otcom, nehanebne klamal, že ho jeho milovaná mama Eyşan (
Cansu Dere) opustila, aby mohla byť s iným mužom – a ona pritom len o pár kilometrov ďalej zúfalo bojovala o každý nádych, snažiac sa nepodľahnúť vážnym zraneniam, ktoré jej v návale zlosti a chorej žiarlivosti spôsobil práve Cengiz. Lebo o ňom je reč, o nikom inom! O mužovi, ktorý sa umierajúcu Eyşan pokúsil chrapúnsky doraziť aj v nemocnici – a nebyť Ezela, ktorý so zbraňou v ruke prinútil jej tím lekárov a sestier aspoň sa pokúsiť zachrániť ju, aj by sa mu to podarilo!
Tak trochu aj vďaka Alimu (
Barış Falay), ktorý streľbou pred budovou nemocnice odviedol pozornosť polície, sa vtedy Ezelovi podarilo ujsť a nájsť pomoc, dôveru i odpustenie tam, kde ich pred rokmi tak zúfalo potreboval, no nedočkal sa jej – doma, u mamy Melihy (
İpek Bilgin) a otca Mümtaza (
Beyazıt Gülercan). Aj keď len na chvíľočku... A potom spolu s Alim vymyslí plán, ako konečne raz a navždy dostať Cengiza – toho slabocha, ktorý je v duši a srdci stále tým malým zúfalo opusteným a nešťastným chlapcom, ktorého jeho rodičia opustili a ktorého nik nepoznal a napriek všetkým chybám nemal tak veľmi rád, ako jeho priatelia Ömer (
İsmail Filiz) a Ali. Kvôli nemu dokonca svojho času riskovali doživotie, keď uniesli jeho otca, len aby sa s ním Cengiz konečne mohol stretnúť zoči-voči a vypočuť si pravdu, prečo si poňho jeho rodičia nikdy neprišli. Odvtedy už prešlo veľa času, pretieklo veľa vody a stalo sa veľmi veľa strašných vecí... No niektoré veci sa nemenia, a tak Ezel s Alim presne vedia, kde Cengiza hľadať! Na tom istom mieste, kde mu jeho otec povedal tú strašnú pravdu, na tom istom mieste, kde si prisahali, že sú jedna rodina – v starom majáku.
No tentoraz už Cengiz nemá v koho pomoc dúfať, pretože polícia už pozná pravdu. Eyşan totiž, aj keď veľmi slabá a stále pripútaná na lôžko, napokon vypovedala – a jej výpoveď o tom, že ju Cengiz najprv znásilnil a potom sa ju pokúsil zabiť, je zachytená na digitálnom zázname, pre prípadný proces. Lenže k žiadnemu procesu tejto veci nikdy nedôjde, pretože Cengizov úbohý život krátko nato vyhasne na skalách pod majákom. No Ali sa, žiaľ, mylne domnieval, že tým to sa to končí, že Ezela teraz konečne čaká jeho zaslúžený šťastný koniec. Pretože Ezel veľmi dobre vie, že všetko šťastie v jeho živote sa už dávno pominulo a tomu, čo ho čaká... Bude musieť čeliť úplne sám, ďaleko od všetkých. A tak sa v predstihu svojím vlastným spôsobom rozlúčil so Şebnem (
Bade İşcil), ktorej na rozlúčku daroval svoj bar, i s Bade (
Berrak Tüzünataç), ktorú požiadal, aby každý mesiac jeho rodičom v jeho mene posielala pohľadnice, aby si mysleli, že vedie krásny a šťastný život na cestách. A tiež na celé roky dopredu pripravil darčeky pre maličkého Tevfika a s Azad (
Burçin Terzioğlu) sa dohodol, že spolu s Alim jeho syna vychovajú ako vlastného – a keď nastane ten správny čas... Rozpovedia mu celý jeho príbeh a príbeh jeho osudovej lásky Eyşan. Pretože on bez Eyşan jednoducho nedokáže žiť – a jej život sa lekárom, žiaľ, napriek veľkej snahe nepodarilo zachrániť. Pomaličky a neodvratne vyhasína...
A keď už sa Ezel rozlúčil so všetkými, prišiel si do nemocnice po svoju lásku. V náručí ju odviezol na železničnú stanicu a nasadli do vlaku, ktorý by ich, ak by šťastné konce predsa len existovali, zaviezol na nejaké krásne miesto, kde by spolu konečne mohli začať nový život. Lenže tie, žiaľ, neexistujú... A tak muž, ktorému život opäť všetko vzal, potichu oplakával tú, ktorá preňho tým všetkým bola – Eyşan. Muž, ktorého nedokázala úplne zlomiť ani zrada, ani nenávisť, ani pomsta, sa v tej chvíli dobrovoľne vzdal a rozhodol sa ukončiť svoj život jedom, ktorý svojho času sľúbil nikdy nepoužiť. A tak vlak, ktorý by v inom príbehu mohol byť vlakom nádeje, mizne v temnote noci ako vlak plný mŕtvych, ktorí k tomuto príbehu neodmysliteľne patria – okrem Ezela a Eyşan sa v ňom v ústrety večnosti vezú Kamil (
Güray Kip), Mert (
Kemal Uçar), Tevfik (
Sarp Akkaya), strýko Ramiz (
Tuncel Kurtiz) i Bahar (
Sedef Avcı)... V skutočnom živote, žiaľ, láska neporazí pomstu, priatelia veľkoryso neodpúšťajú všetky hriechy a otcovia a synovia, ktorých rozdelila smrť, sa už nikdy nestretnú tvárou v tvár. No... Čo ak predsa?