Paradoxne až vo chvíli, keď už sa to zdá byť nemožné, si Ezel konečne uvedomí, že byť Ömerom... Znamená ľúbiť Eyşan.
Po Kenanovej (
Haluk Bilginer) „samovražde“ sa najvýraznejšie zmenili životy jeho čerstvej vdovy Eyşan (
Cansu Dere), jeho pravej ruky Cengiza (
Yiğit Özşener), jeho kata Aliho (
Barış Falay) a... Samozrejme Ezela (
Kenan İmirzalıoğlu), ktorý po tom, čo sa pomstil, s nimi na istý čas prerušil všetky kontakty. No teraz je späť, na rozdiel od niekdajších priateľov a neskôr nepriateľov presvedčený o tom, že to, čo sa stalo, krv, ktorá bola preliata... Navždy ukončila ich spory. A že muž, ktorým je dnes... Už viac nie je Ezel, ale konečne opäť Ömer. No má to, žiaľ, jeden veľmi, veľmi boľavý háčik. Až po tom všetkom povie Eyşan lož, ktorej by sám chcel veriť, aby konečne mohol dať navždy zbohom minulosti, ktorá ich všetkých stále zväzuje – že ju už viac nemiluje a že v skutočnosti nikdy neplánoval začať s ňou nový život! No chcieť niečomu veriť a veriť tomu naozaj... Sú dve diametrálne odlišné veci. A tak keď ho o niečo neskôr jeho najlepší priateľ Ali nájde na cintoríne pri hrobe jeho pôvodné ja... Sú oči tohto muža, nech už sú jeho aktuálne meno a identita akékoľvek, plné sĺz - a srdce zlomené!
No hoci nikto neverí v úprimnosť a osudovosť jej lásky k Ezelovi či Ömerovi, on je naozaj jediný muž, ktorého Eyşan kedy úprimne milovala – a nikdy milovať neprestala. Napriek všetkému a všetkým. A preto kašle na všetok majetok, ktorý jej po Kenanovi zostal, bez mihnutia oka ho prepustí Cengizovi – a vydá sa hľadať svoju lásku, o ktorú je rozhodnutá bojovať do posledného dychu. Je ochotná sa hoc aj plaziť v prachu pred tými, čo ňou opovrhujú! Neváha napríklad ponížiť sa a poprosiť o pomoc Azad (
Burçin Terzioğlu), hoci vie, že okrem výsmechu a pohŕdania sa od nej ničoho iného nedočká... No ani Ezel nenájde to, v čo dúfal – po návrate domov, k rodičom Melihe (
İpek Bilgin) a Mümtazovi (
Beyazıt Gülercan)... Si totiž uvedomí, že už sa viac nemá kam vrátiť, pretože oni čakajú niekoho, kým on už pre nich nie je. A zrejme už ani nikdy nebude! Nuž a potom je tu ešte tá záležitosť medzi Cengizom a Alim. Tá vojna, ktorú v hĺbke srdca ani jeden z nich nechce ukončiť...
Nanešťastie však hrozí, že plamene nenávisti, závisti, pohŕdania a zrady, ktoré Cengiz rozdúchal vyhecovaním mafiánov, ktorým prezradil, že Ali je „len automechanik“, skôr či neskôr úplne pohltia Ezela – pretože nech už si jej nositeľ svojho času túto identitu vybral z akéhokoľvek dôvodu, dnes sa ho za žiadnu nechce pustiť, akoby bez nej nedokázal existovať, rovnako ako ona bez neho! Ktovie, ako by to všetko dopadlo, keby Ezel vedel, ako veľmi a ako úprimne ho jeho milovaná Eyşan ľúbi – tak veľmi, že dokonca ich neobvyklý príbeh lásky konečne vyrozprávala aj malému Canovi (
Utku Barış Serma), hoci zatiaľ len ako krásnu rozprávku, a nie pravdu o jeho pôvode. No kým on je ešte primalý, aby všetko pochopil... Muž, ktorý ho vychoval a miloval ako vlastného syna, už pravdu pozná – že aj keby sa snažil akokoľvek. nič už nedokáže zvrátiť a že... Ömer (
İsmail Filiz) v skutočnosti nikdy Eyşan neopustil, že vždy bol s ňou a svojím synom, že bol a vždy bude ich neoddeliteľnou súčasťou. A zdá sa, že to konečne začína chápať aj Ezel, ktorý sa rozhodne urobiť ďalší dôležitý krok k tomu, aby sa opäť stal Ömerom – rozhodne sa pokúsiť sa byť svojmu synovi konečne otcom. No Cengiz mu, žiaľ, mieni poriadne „osladiť“ aj to. Preto ho v podstate prinúti vybrať si raz a navždy... Medzi Eyşan a Canom. A paradoxne až v tej chvíli, keď už sa to zdá byť nemožné a nezmyselné, si Ezel konečne uvedomí, čo ho vlastne robí Ömerom – že to znamená oddať sa láske. Že byť Ömerom... Znamená ľúbiť Eyşan. No, našťastie či nanešťastie, ešte jedna otázka ostáva stále nezodpovedaná... Veríte na šťastné konce?!