Všetkých prekvapí, keď Ezel vyhovie Cengizovi a prizná, že ho porazil, že mu zabil strýka a že... Zase porazil Ömera!
Ramizova (
Tuncel Kurtiz) strašná smrť zanechala obrovskú boľavú dieru v srdciach jeho najbližších – ale i srdci jeho dlhoročného zarytého nepriateľa Kenana (
Haluk Bilginer), aj keď to tak spočiatku rozhodne nevyzerá. Práve naopak, keď príde domov za Eyşan (
Cansu Dere), na jeho tvári žiari víťazoslávny úsmev a má chuť oslavovať. A potom zrazu, akoby len v tej chvíli pochopil, čo skutočne urobil, sa úplne zosype a srdcervúco sa rozplače. Nečudo, zabil predsa svojho najlepšieho priateľa, vlastne jediného skutočného priateľa, ktorého kedy mal, takmer brata...! A zdrvujúci žiaľ ochromuje i Ezela (
Kenan İmirzalıoğlu), ktorý vlastnými rukami a úplne sám pochová milovaného strýka do neoznačeného hrobu vedľa jeho životnej lásky Selmy (
Nurhan Özenen). Jediné, čo mu teraz ostalo je strýkova pomsta Kenanovi, ktorá sa teraz stala jeho pomstou – pretože aj o kvôli Kenanovi o všetko prišiel, pretože Kenan ho pripravil o Bahar (
Sedef Avcı), Merta (
Kemal Uçar), Ramiza i Eyşan!
Kým Cengiz (
Yiğit Özşener), Temmuz (
Rıza Kocaoğlu) a Kaya (
Levent Can) sa, rovnako ako ich pán, tešia na pokojný a ničím a nikým nerušený život po domnelom skončení vojny, nešťastný Ezel nenájde útechu ani na mieste, kde sa mu napriek všetkému dosiaľ vždy darilo načerpať aspoň štipku nádeje a cítiť sa v bezpečí a... Áno, šťastný. Tentoraz ale doma nájde len odraz vlastného nekonečného zúfalstva a bolesti. Jeho rodičia Meliha (
İpek Bilgin) a Mümtaz (
Beyazıt Gülercan) totiž akoby po nezmyselnej Mertovej smrti obaja razom ostarli o dvadsať rokov – starosti, zdravotné problémy a bieda, ktoré on nevidel a o ktorých nemal ani najmenšie tušenie, ich prikvačili, preto boli nútení predať otcovu stolársku dielňu! A tak je dnes na mieste, ku ktorému sa viaže toľko Ömerových (
İsmail Filiz) a Ezelových spomienok... Pizzéria.
Ezel, Ali (
Barış Falay) a Tevfik (
Sarp Akkaya) sú maximálne znechutení, keď sa polícia zapredá Kenanovým „dobrým úmyslom“ a zorganizuje im stretnutie s Kenanovými vyslancami Cengizom, Temmuzom a Kayom, aby sa dohodli na prímerí! Všetkých riadne prekvapí a zaskočí, keď Ezel vyhovie Cengizovi a čudne dutým hlasom prizná, že ho porazil, že mu zabil strýka a že... Zase porazil Ömera! A potom so stiahnutým chvostom jednoducho odíde. No oveľa viac, než len to, zdrví vykoľajeného Tevfika a nič nechápajúceho Aliho jeho rozhodnutie držať sa od nich všetkých čo najďalej, pretože ich chce chrániť a pretože vraj tým, na ktorých mu najviac záleží, prináša len nešťastie, bolesť a smrť. A práve preto sa Ezel o niečo neskôr rozíde aj s Bade (
Berrak Tüzünataç)...
Krátko nato Ezel akýmsi zázrakom aj bez pomoci svojich priateľov vyviazne z pasce zabijakov, ktorých naňho poštval Kenan, ktorému pohľad na porazeného soka, kľačiaceho na kolenách nestačí, chce ho vidieť mŕtveho! A potom, akoby už mu naozaj na nikom a na ničom nezáležalo, sa ako osudom zlomený bojovník na samovražednej misii vyberie do jamy levovej chrstnúť celú svoju nenávisť a zúfalstvo do Kenanovej tváre a pred šokovanými zrakmi svojich i jeho mužov a Eyşan ho požiadať, alebo skôr ho uprosiť, aby ho tiež zastrelil – čo ale Kenan „veľkodušne“ odmietne. Zdá sa, že všetci tejto šaráde uverili. No ako veľmi sa zmýlili začne byť jasné v momente, keď si odchádzajúci Ezel odchytí Cengiza a v Ömerovom mene mu povie, že hoci Kenan už s nimi skončil... On ešte neskončil s ním! A strach, ktorý nový Ezel zosobňuje, práve vkročil do ich domovov. Jeho hnev sa k nim dostane kedykoľvek bude chcieť – hnev muža, ktorý zabil Kayu priamo pred Kenanom v jeho vlastnej kancelárii! Pretože oni mu zabili strýka – a teraz on zabije ich, pekne jedného po druhom!