Zrkadlo (1975)
Do značnej miery autobiografický film je utkaný zo snov, náznakov, asociácií a metafor, zo zvláštnej prchavej matérie. Introspekcia na pomedzí duševného obnaženia, z ktorej cítiť racionálny chlad sebaspytovania. V kompozícii podľa hudobného princípu sa neustále prelína život so symbolikou, čo autorovi umožňuje prechádzať z malého časopriestoru choroby do veľkého časopriestoru svojich rodičov a blízkych, histórie rodnej krajiny a sveta. Opakujúce sa zábery zrkadiel – metafor vnútorného zraku – umocňujú ideu potrebného vhliadania do seba z odstupu. Majú však viacero „funkcií“, magických i kultúrnych, ako o tom vypovedá ikonografická schéma stredovekého a renesančného umenia, prítomného vo filme ukážkami Leonardových kresieb. 40-ročný Alexej si v dialógu s matkou ujasňuje, čím ho poznačilo detstvo (zjavujúce sa mu v snoch), dopåňa biele miesta svojej pamäti. V nemocnici má čas na bilancovanie života, v ktorom sa rovnako ako jeho rodičia rozviedol a pripravil tak synovi situáciu, ktorú sám prežil. Poeticko-filozofický komentár tvoria verše režisérovho otca Arsenija Tarkovského, vyjadrujúce vieru v život (jeho odchod z rodiny je pre autora záhadou, ktorú sa snaží pochopiť). Mladú matku aj bývalú manželku protagonistu hrá tá istá herečka, matku v scénach zo súčasnosti predstavuje skutočná Tarkovského matka. Jediným šťastím matky boli deti, zrodené do desaťročia strachu z represií a vojny, do situácie hrdo prekonávanej núdze. Nezabudnuteľná je snovo nádherná farebná kamera Rerberga v záberoch rodného domu, lúky čerenej závanom vetra, v kompozícii interiérov (džbán s mliekom, karafa s vodou, miznúci opar na lesklej doske stola po šálke s horúcim čajom, sklo zrkadiel a okien, otvárajúce a zatvárajúce sa dvere, záclony vo vetre, obhorená izba, po stenách ktorej steká voda). Idylické krajiny detstva kontrastujú s dokumentárne videnou realitou života dospelých (scéna v tlačiarni, španielska občianska vojna, dobytie Berlína, atómový výbuch, čínski maoisti...). Pohľad Aľjošu je poznačený životnými neúspechmi, zlým svedomím, skepsou, z otcovho pohľadu vyžaruje múdry optimizmus. Symbolický je už prológ filmu: Aľjošov syn sa díva na televíziu, kde logopédka lieči hypnózou zajakavého študenta snímaním nehybnosti a strachu z vlastného hlasu, aby mohol hovoriť nahlas a zreteľne celý život. Osud jednej ruskej rodiny, v ktorej sa prejavuje kolobeh času, v ktorej syn, opustený otcom, sa môže stať otcom, ktorý opustí syna, kde postava matky – svätej v synovskej láske, v pamäti detstva – sa môže zrazu odraziť ako mučivá šaľba ženy, matky tvojho syna, tebou zradenej a opustenej. Najosobnejší film geniálneho tvorcu je autorovým súdom svedomia, cestou k očisteniu utrpením, k návratu (v záverečnom obraze zostarnutá, nesmrteľná matka vedie veterným svetlým dňom svoje deti, ktoré pre ňu navždy zostali deťmi).
Herci
Alla Demidova, Anatolij Solonicyn, Filipp Jankovskij, Ignat Danilcev, Innokentij Smoktunovskij, Larisa Tarkovská, Margarita Těrechova, Nikolaj Griňko, Oleg Jankovskij