Strach a hnus v Las Vegas
Terry Gilliam, Američan s anglickou filmárskou minulosťou, patriaci k legendárnym tvorcom čierneho humoru skupiny Monty Python, vytvoril za 6 týždňov na základe rovnomennej kultovej knihy Huntera S. Thompsona road movie, zložené zo súvislého záchvatu drogových orgií, pitia, tripov a halucinácií.
Športový novinár Raoul Duke a jeho priateľ, právnik dr. Gonzo, cestujú roku 1971 z Los Angeles púšťou do Las Vegas kvôli reportáži o motocyklových pretekoch Mint 400. Na začiatku cesty sa uvedú do excitovaného stavu a do konca filmu v ňom aj zotrvajú.
Gilliam tak môže rozpútať prostredníctvom špeciálnych objektívov, neobvyklých uhlov a pohybov snímania, rýchlych strihov, zvukovej stopy a sugestívneho herectva gejzír farieb, bizarných obrazov a scén. Raoul a Gonzo sú takmer neustále na ceste, túlajú sa ulicami miest, navštevujú kasína a prežívajú klaustrofobické a paranoické halucinačné stavy.
Nepretržitý prúd skvelej hudby od Jefferson Airplane či Yardbirds striedajú barové slaďáky, pričom hudba iba zdvojuje prúd vnemov nastavený na stále rovnakú vizuálnu a zvukovú intenzitu drogových fantázií Raoula a Gonza. Gilliam až s anarchistickou ľahkosťou rezignoval na tradičné rozprávanie, jeho film takmer nemá dej, často sa nedá určiť následnosť scén, stráca sa kontinuita, príbeh sa vetví a triešti, obsahuje krátke retrospektívy, či autentické dokumentárne zábery z polovice 60-tych rokov, zachytávajúce koniec kultúry hippies.
Je veľkolepou paródiou amerického sna a jeho jediným posolstvom je odpor voči politickej korektnosti amerického pohľadu na svet, ktorého sterilné bezpečie Gilliam nenávidí.
Športový novinár Raoul Duke a jeho priateľ, právnik dr. Gonzo, cestujú roku 1971 z Los Angeles púšťou do Las Vegas kvôli reportáži o motocyklových pretekoch Mint 400. Na začiatku cesty sa uvedú do excitovaného stavu a do konca filmu v ňom aj zotrvajú.
Gilliam tak môže rozpútať prostredníctvom špeciálnych objektívov, neobvyklých uhlov a pohybov snímania, rýchlych strihov, zvukovej stopy a sugestívneho herectva gejzír farieb, bizarných obrazov a scén. Raoul a Gonzo sú takmer neustále na ceste, túlajú sa ulicami miest, navštevujú kasína a prežívajú klaustrofobické a paranoické halucinačné stavy.
Nepretržitý prúd skvelej hudby od Jefferson Airplane či Yardbirds striedajú barové slaďáky, pričom hudba iba zdvojuje prúd vnemov nastavený na stále rovnakú vizuálnu a zvukovú intenzitu drogových fantázií Raoula a Gonza. Gilliam až s anarchistickou ľahkosťou rezignoval na tradičné rozprávanie, jeho film takmer nemá dej, často sa nedá určiť následnosť scén, stráca sa kontinuita, príbeh sa vetví a triešti, obsahuje krátke retrospektívy, či autentické dokumentárne zábery z polovice 60-tych rokov, zachytávajúce koniec kultúry hippies.
Je veľkolepou paródiou amerického sna a jeho jediným posolstvom je odpor voči politickej korektnosti amerického pohľadu na svet, ktorého sterilné bezpečie Gilliam nenávidí.
