Mladý student chemie Louis Pasteur se po absolutoriu na universitě v Paříži rozhodne zůstat na škole jako asistent a věnovat se chemickým pokusům. Ředitel školy si brzy oblíbí Pasteurovu píli a zaujetí pro obor a po jeho prvních úspěších s kyselinou vinnou se zasadí, aby byl Pasteur jmenován nejmladším profesorem ve Francii. Pasteur se ožení a založí rodinu, práce v laboratoři mu však stále zabírá většinu času. Začne se zabývat chemickou podstatou kvašení, čímž zahájí sérii doslova revolučních objevů, týkajících se života mikrobů...

Trojdílný slovenský televizní film zachycuje podstatnou část ze života významného francouzského chemika, biologa, humanisty a jednoho ze zakladatelů moderní mikrobiologie Louise Pasteura (1822–1895). Jeho práci tvoří neúnavné experimenty, strádání a pochyby, zároveň ale i fenomenální objevy, které v 19. století posunuly lidské znalosti o struktuře mikroorganismů o obrovský kus vpřed. Pasteur položil základy preventivního očkování proti nakažlivým chorobám, jehož principy objevil při výzkumu psí vztekliny. Nikdo před ním totiž ještě nepopsal látky, které byly v mikroskopu neviditelné a kterými se tato nemoc šíří, tedy viry. K Pasteurovým objevům patří též proces zneškodňování škodlivých látek zahříváním, tzv. pasterizace. Pasteurovo jméno je dnes nedílnou součástí učebnic základních škol a skript chemie a mikrobiologie. Louis Pasteur patří k těm historicky významným osobnostem světové vědy, jako byli Alexander Fleming, Johannes Roentgen či Jan Janský, bez jejichž bádání a talentu by dnešní svět vypadal možná úplně jinak. V hlavní roli slovenského filmu, natočeného roku 1977, uvidíme slovenského herce Daniela Michaelliho a v roli jeho oddané ženy Márie Emílii Vášáryovou.

Herečka, sestra herečky a političky Magdy Vášáryovej. V detstve hrala ochotnícke divadlo a aktívne sa venovala gymnastike. V roku 1963 vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave a od roku 1964 je členkou Slovenského národného divadla. Výrazná charakterová herečka, predstaviteľka veľkých dramatických postáv a tragických hrdiniek - Roxana [Cyrano z Bergeracu], Marína [Marína Havranová], Salome [Herodes a Herodias], Antigona, Nataša [Vojna a mier], Ifigénia [Ifigénia v Tauride], Máša [Tri sestry], Natália [Mesiac na dedine], Mária Ľvovna [Letní hostia], Matka Guráž [Matka Guráž a jej deti] a i. Už počas vysokoškolských štúdií dostala prvé väčšie herecké príležitosti v slovenských filmoch Na pochode sa vždy nespieva... [r. F. Kudláč, 1960] a Polnočná omša [r. J. Krejčík, 1962]. Medzi jej nezabudnuteľné filmové úlohy patrí postava tanečnice Diany vo filme Vojtěcha Jasného Až přijde kocour [1963], Lenky v Bláznivej kronike Karla Zemana [1964], židovky Evy Weimannovej v Námestí svätej Alžbety režiséra Vladimíra Bahnu [1965], Niny vo Fričovom filme Lidé z maringotek [1966], Evy Hlavajovej vo filmovom prepise románu Mila Urbana Živý bič [r. M. Ťapák, 1966], Musjine v televíznom filme Balada o siedmich obesených [r. M. Hollý, 1968], Sašky v divácky úspešnom filme Martina Hollého Medená veža [1970] a Kristíny Habdžovej v televíznej adaptácii románu Františka Hečka Červené víno [r. A. Lettrich, 1972]. Účinkovala v mnohých televíznych filmoch, seriáloch a inscenáciách. Vytvorila výrazné ženské úlohy v úspešných českých filmoch režiséra Jana Hřebejka Pelíšky [1999], Kráska v nesnázích [2006], Nestyda [2008]. Za hlavnú postavu vo filme Horem pádem [2004] získala Českého leva. Je profesorkou na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Za svoju umeleckú tvorbu získala množstvo divadelných i filmových ocenení [Krištáľové krídlo, Dosky, Cena Jozefa Kronera, Hercova misia, Cena Alfreda Radoka, Igric, Cena Karla Čapka, Cena Tatra Banky], v roku 2000 v ankete slovenských filmových novinárov a kritikov bola vyhlásená za najlepšiu slovenskú herečku 20. storočia, v roku 2002 získala štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy a v roku 2010 Čestný doktorát Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Venuje sa charitatívnemu programu Hodina deťom. V roku 2015 stvárnila hlavnú úlohu v hranom debute režiséra Marka Škopa Eva Nová. (autor: Renáta Šmatláková, 2015)

Herec. S herectvom začínal už ako dieťa. Účinkoval v rozhlase a na scéne činohry Slovenského národného divadla debutoval už ako dvanásťročný v inscenácii Pogodinovho Kremeľského orloja [1947]. Prihlásil sa na konzervatórium, no po roku štúdia odišiel do zájazdového Dedinského divadla v Bratislave. Pôsobil v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene a na Novej scéne. V roku 1965 sa excelentným stvárnením kniežaťa Myškina v dramatizácii Dostojevského románu Idiot začalo jeho 17-ročné divadelné pôsobenie na doskách SND. Úsporná mimika tváre, hra očí, mierne gesto, zdanlivá krehkosť a nenásilnosť patrili k tomu, čo si rokmi pestoval. Svoj herecky život delil medzi film a divadlo. Už v roku 1950 ako 15- ročný debutoval na filmovom plátne vo filme Ondreja Jariabka Kozie mlieko. Nasledovali väčšie i menšie filmové úlohy v slovenských a v českých filmoch - Štyridsaťštyri [r. P. Bielik, 1957], Šťastie príde v nedeľu [r. J. Lacko, 1958], Kapitán Dabač [r. P. Bielik, 1959], Romeo, Julie a tma [r. J. Weiss, 1959] a po desiatich rokoch prelomová úloha vo filme režiséra Jiřího Krejčíka Vyšší princip [1960]. Koncom 60. a zač. 70. rokov minulého storočia ho režisér Martin Hollý obsadil do medzinárodne oceneného televízneho filmu Balada o siedmich obesených [1968], do divácky úspešných filmov Medená veža [1970] a Orlie pierko [1971] a Ján Lacko do vojnovej drámy Človek na moste [1972]. Postupne si vybudoval povesť charakterového herca, ktorý stvárňuje citlivé a vnútorne nepokojné postavy. K tomu mu dopomohla jeho subtílna fyziognómia, nezameniteľný hlas a prenikavý pohľad, vďaka ktorému ho novinári a kritici často prirovnávali k francúzskemu hercovi Gérardovi Philipovi. Aj napriek úspešnej hereckej kariére svoj život predčasne ukončil samovraždou v roku 1982. V roku 2002 pri príležitosti 20. výročia jeho smrti nakrútil Martin Hollý spomienkový dokument Vyššie princípy Ivana Mistríka a v roku 2007 vyšla monografia Človek odinakiaľ Ivan Mistrík. (autor: R. Šmatláková, 2010)

Herec. Už ako 11-ročný účinkoval v slovenskom filme Leto pod Kriváňom (1943), ktorého scenár napísal Ondrej Jariabek. V roku 1957 ukončil štúdium herectva na VŠMU v Bratislave. Jeho prvou divadelnou scénou sa na desať rokov stalo Štátne divadlo v Košiciach. V roku 1966 sa stal členom činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Exceloval v komédiách i tragédiach, dokázal využiť svoju prirodzenú hravosť a zmysel pre jemný vtip, ale aj pravdivo stvárniť dramatických hrdinov citlivo vnímajúcich svet a ľudské problémy. V stvárnení Pierra Bezuchova v dramatizácii románu L.N.Tolstého Vojna a mier (1974) podal jeden zo svojich najlepších hereckých výkonov. Vynikajúco stvárnil aj Cliffa Lewisa v Obzri sa v hneve, Cornwalla v Kráľovi Learovi, Sira Pierra v Richardovi II., Fedora v Najdúchovi či Baču v Krčme pod zeleným stromom. V 60. a 70. rokoch patril k najobsadzovanejším slovenským hercom vo filme a v televízii. Dostal nespočetné množstvo výrazných hereckých príležitostí - kmotor Trnka v televíznom filme Rysavá jalovica (r. M. Ťapák, 1970), partizán Stašek vo filme Stanislava Barabáša Zvony pre bosých (1965), vinohradník Oliver v televíznom triptychu Červené víno (r. A. Lettrich, 1972), či učiteľ Krúpa vo filme Ďaleko je do neba (r. J. Lacko, 1972). Jeho Valér, nezabudnuteľná filmová postava z filmov režiséra Martina Hollého Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971), sa stala prototypom mužnosti, statočnosti a úprimného priateľstva. Po roku 1989 sa utiahol do súkromia. Bol veľkým milovníkom liptovskej prírody a vášnivým poľovníkom. V rodnej obci Hybe mu v roku 2006 odhalili pamätnú tabuľu. (autor: R. Šmatláková, 2009)

Herec. Po maturite v Hlohovci v roku 1960 vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave a o niekoľko rokov neskôr postgraduálne filmovú réžiu a scenáristiku (u Andreja Tarkovského) na GITIS-e v Moskve. Ako režisér nakrútil tv. film Ilda (1984). V rokoch 1960-91 pôsobil ako člen činohry SND. Začiatkom 90. rokov sa venoval podnikaniu v živočíšnej výrobe (chov oviec, kôz, kráv, výroba syrov), neskôr pracoval na Ministerstve zahraničných vecí SR. V súčasnosti vedúci Katedry hereckej tvorby na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Je autorom publikácie Slovenská herecká škola (1997). Vo filme debutoval v r. 1955 epizódnou úlohou vo filme Štvorylka (r. Jozef Medveď, Karol Krška). Úspech získal stvárnením hlavnej úlohy v trinásťdielnom tv. seriáli režiséra Igora Ciela Vivat, Beňovský (1975).

Herec, jedna z najvýznamnejších slovenských divadelných a filmových osobností. Už počas štúdia na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, ktoré absolvoval v roku 1947, účinkoval v Slovenskom národnom divadle. Počas svojho aktívneho hereckého života stvárnil cca 430 filmových, televíznych, divadelných a rozhlasových postáv. Venoval sa recitácii a rozhlasovej tvorbe, pedagogickej činnosti na VŠMU v Bratislave a je autorom publikácie O herectve [1970]. Vo filme začínal tesne po vojne v malých epizódnych úlohách - Varuj...! [r. M. Frič, 1946], Vlčie diery [r. P. Bielik, 1948], Kozie mlieko [r. O. Jariabek, 1950], Priehrada [r. P. Bielik, 1950]. Veľkú filmovú hereckú príležitosť mu ponúkol režisér Paľo Bielik vo filme z obdobia Slovenského národného povstania Kapitán Dabač [1959]. Stvárnil v ňom psychologicky zložitú a rozporuplnú postavu slovenského vojenského veliteľa, ktorý sa pustil do individuálneho a odvážneho boja proti fašizmu. Nasledovali ďalšie výrazné úlohy v slovenských i v českých vojnových filmoch - nemecký veliteľ V hodine dvanástej [r. J. Medveď, A. Lettrich, 1958], učiteľ Ondrej Bodnár Zbabělec [r. J. Weiss, 1961], zbabelý dôstojník Pieseň o sivom holubovi [r. S. Barabáš, 1961], vojnový kolaborant Polnočná omša [r. J. Krejčík, 1962], veliteľ gestapa Röder Do posledného dychu [r. J. Režucha, 1976]. Postavu generála a neskôr československého prezidenta Ludvíka Svobodu si zahral v dvoch rozsiahlych vojnových epopejach režiséra Otakara Vávru Sokolovo [1974] a Osvobození Prahy [1976]. Divácky úspešná bola aj jeho postava kapitána Jakubca z detektívnych filmov režiséra Andreja Lettricha a scenáristu Jozefa A. Talla Smrť prichádza v daždi [1965], Vrah zo záhrobia [1966], Volanie démonov [1967] a Šepkajúci fantóm [1975]. Na začiatku 80. rokov vytvoril jednu zo svojich najväčších filmových úloh Jana Amosa Komenského vo Vávrovom historickom filme Putování Jana Amose [1983]. Veľký divácky úspech mi priniesla aj jeho televízna tvorba, predovšetkým postava primára Sovu z úspešného seriálu Jaroslava Dietla Nemocnica na okraji mesta [1982]. Ladislav Chudík získal za svoju tvorbu mnoho ocenení - Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo v roku 1999, štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za celoživotný prínos k rozvoju slovenskej kultúry a za mimoriadne významné šírenie dobrého mena SR v zahraničí, ocenenie Hercova misia na Art Filme v Trenčianskych Tepliciach. V roku 2010 získal cenu Český lev za vedľajší mužský herecký výkon vo filme Jana Hřebejka Kawasakiho růže. Život a umeleckú tvorbu Ladislava Chudíka mapuje niekoľko dokumentárnych filmov a knižných publikácií, z najnovších je to dokument režiséra Patrika Lančariča [2007] a monografia Ľubice Krénovej [2009]. (autor: R. Šmatláková, 2010)

Andrej Mojžiš, Anton Korenči, Danuše Klichová, Dušan Blaškovič, Dušan Tarageľ, Elena Latečková-Rampáková, Elo Romančík, František Desset, František Dibarbora, František Kovár, František Plevka, František Velecký, Ivan Krivosudský, Ján Greššo, Ján Kramár, Jarmila Koleničová, Jaromír Dlouhý, Jozef Budský, Jozef Čierny, Jozef Dóczy, Jozef Longauer, Jozef Šimonovič st., Judita Ďurdiaková, Július Vašek, Juraj Slezáček, Laco Halama, Leopold Haverl, Lotár Radványi, Mária Kráľovičová, Mikulás Bugár, Mikuláš Huba, Milan Brucháč, Peter Stryhal, Radovan Lukavský, Rudolf Velický, Štefan Figura, Štefan Šafárik, Tomáš Dvoráček, Tomáš Raček, Tomáš Žilinčík, Viliam Záborský, Vladimír Durdík st., Vladimír Lakota, Vladimír Petruška, Vlado Müller, Zoltán Lenský